Americký prezident Woodrow Wilson totiž už v roku 1914 oficiálne vyhlásil za Deň matiek druhú májovú nedeľu. Ako symbol vďaky mal im byť odovzdaný kvet - karafiát. História nás učí, že v minulosti matky nemali v spoločnosti také postavenie, aké by vzhľadom na vytváranie pozitívnych hodnôt, mali mať. Dokumentuje to aj zápis z roku 1681 z Vrbového: „My s našimi manželkami a dítkami v tomto meste náš statečný kus chleba míti nemúžeme.“

So ženou sa vždy spájal rodinný život. Predovšetkým sa od nej očakávalo, že porodí syna – v majetných rodinách následníka v preberaní majetku. Pri narodení dievčat, najdôležitejšiu úlohu hrala krása. Obľúbeným dievčenským menom v minulosti bolo krstné meno Láska. 

Svadbu, ako radostnú udalosť naši predkovia nazývali veselie. Obyčajne trvala tri dni. Z 18. storočia pochádzajú dôkazy, ktoré dokumentujú, že po veľkolepom veselí menej majetní ľudia nemali čo jesť. Pri uzatváraní manželstiev sa viac hľadelo na majetok ako na city. Predpokladalo sa, že manželstvo bude trvať po hrob. Svadbe predchádzali pytačky. Ženíchovým pytačom bol zvyčajne najdôležitejší člen rodiny. Po kladnom vyjadrení rodičov sa mohli snúbenci začať stretávať. Stávalo sa, že odmietnutý ženích svoju vyvolenú uniesol. Tradičnú rodinu väčšinou riadila stará matka – rozhodovala o domácich prácach i o varení. Pokrytecká morálka odsudzovala slobodné matky. Mužov sa výsmech či pohŕdanie okolia väčšinou netýkali. Verejnej potupy sa dočkali matky, ktoré nejako siahli na život svojho dieťaťa. Osočovanie neobišlo ani nemanželské deti. 

Po 2. svetovej vojne – predovšetkým v 50. rokoch, pomaly začali oslavy Dňa matiek zanikať. Tento sviatok bol nahradený 8. marcom – Medzinárodným dňom žien. V 90. rokoch 20. storočia sa druhá májová nedeľa opäť stáva symbolom vďaky a nesebeckej lásky, ktorú dokážu darovať predovšetkým matky. Žijeme v čase prevrátených hodnôt. Život prepočítavame na peniaze, kvôli ktorým často zabúdame na jeho skutočný zmysel. Ľudí ovládla necitlivosť. Nekultúrnosť ako davová choroba deptá medziľudské vzťahy. Obyčajné životy sa stali nezaujímavými. Rovnako nezaujímaví sa stávajú obyčajní ľudia, ktorí musia pracovať, vychovávať deti a existovať zo skromného príjmu. Väčšina z nás len mlčí a bezmocne sa prihliada ako Slovensko ovláda primitívna až vulgárna zábava či zbožňovanie často pologramotných idolov. Do zúfania a do plaču môže byť matkám, keď vidia, aké vzory pre ich deti pripravila súčasná spoločnosť, kým skutočné  životné hodnoty kdesi živoria. Čia je to vina?